V 12. storočí sa do latinčiny prekladali diela arabsky píšucich astrológov aj staršie texty, ktoré do Európy prichádzali cez arabské preklady. Ich šírenie opieralo sa o prekladateľov a rukopisy putujúce medzi viacerými stredomorskými centrami, nielen cez Toledo. Rozlíšenie pôvodu jednotlivých diel ukazuje, čo európska astrológia skutočne prevzala.
Astrológia stredovekej Európy sa nerozvíjala v izolácii. Latinčina získavala prístup k poznatkom, ktoré vznikali v arabsky hovoriacom svete alebo sa tam po stáročia študovali a spracúvali.
Preklady neprenášali iba hotové texty. Prinášali aj nové výpočtové postupy, pojmy a spôsob, ako spájať astrologické úsudky s astronómiou.
Od arabčiny k latinčine
Prekladateľská vlna 12. storočia vyrastala z dlhšieho kontaktu medzi jazykmi a kultúrami. Na Pyrenejskom polostrove pôsobili ľudia, ktorí vedeli sprostredkovať texty medzi arabčinou a latinčinou, niekedy aj s pomocou ďalších jazykových znalostí.
Rukopis sa často nedostal od autora k latinskému čitateľovi jedným priamym krokom. Prekladatelia pracovali s arabským textom, zatiaľ čo miestni učenci alebo spolupracovníci mohli pomáhať s porozumením jazyka či terminológie.
To, čo sa v latinčine objavilo, preto nebolo vždy doslovným zrkadlom pôvodného diela. Prekladateľ mohol meniť odborné výrazy, vysvetľovať neznáme pojmy alebo pracovať s odlišnou verziou textu.
Prekladatelia a diela, ktoré formovali záujem
Medzi najznámejších prekladateľov patril John zo Sevilly, uvádzaný aj ako Johannes Hispalensis. V 12. storočí preložil do latinčiny diela významných arabských astrológov vrátane Abú Mašara a al-Kabísího.
Abú Mašarova Veľká úvodná kniha do astrológie ponúkala rozsiahly výklad astrologických princípov. Latinská verzia spojená s Johnom zo Sevilly vznikla približne v roku 1133 a ďalší preklad pripravil Hermann z Korutánska okolo roku 1140.
Al-Kabísího úvod do astrológie zas poskytoval systematický vstup do astrologického uvažovania. Tieto diela napísali autori v arabčine, hoci ich učenie nadväzovalo aj na staršie tradície.
Ďalším dôležitým príkladom je al-Battáního astronomické dielo Zij al-Sábí. Plato z Tivoli ho preložil do latinčiny v roku 1116 a latinskí čitatelia ho poznali pod názvom De motu stellarum.
Al-Battání neponúkal iba astrologické výklady, ale aj astronomické výpočty a pozorovania, ktoré podporovali prácu s pohybmi nebeských telies. Takéto texty pomáhali budovať výpočtové zázemie, z ktorého astrológia čerpala.
Arabský autor alebo grécke dielo cez arabčinu?
Pri skúmaní prekladov je dôležité rozlíšiť jazyk sprostredkovania od pôvodu diela. Text v latinčine preložený z arabčiny nemusel byť pôvodne napísaný arabsky.
Ptolemaiov Tetrabiblos vznikol v gréčtine a stal sa jedným zo základných starovekých diel o astrológii. Do latinčiny sa v 12. storočí dostal aj cez arabskú verziu; s latinským prekladom z arabčiny sa spája Plato z Tivoli a rok 1138.
V takomto prípade arabčina sprostredkovala staršie grécke poznanie, no cesta textu nebola iba pasívnym prenesením. Prekladové tradície a komentáre mohli ovplyvniť, ktoré pasáže sa čítali a ako im noví čitatelia rozumeli.
Podobnú cestu mal aj Ptolemaiov Almagest, dielo gréckeho pôvodu o astronómii, ktoré Gerard z Cremony preložil do latinčiny z arabčiny. Nebola to učebnica astrológie v užšom zmysle, no poskytovala poznatky o pohyboch nebeských telies využiteľné pri astrologických výpočtoch.
Toledo nebolo jedinou bránou
Toledo sa stalo významným miestom prekladu a Gerard z Cremony je s jeho prostredím úzko spojený. Známosť tohto mesta však môže zakryť širšiu sieť prekladateľskej práce.
Plato z Tivoli prekladal v Barcelone a jeho latinská verzia al-Battáního diela dokladá význam ďalšieho iberského centra. Rôzne texty sa dostávali k čitateľom cez rozličných prekladateľov a lokálne prostredia.
Súčasťou širšieho stredomorského sveta bola aj Sicília, kde sa stretávali grécke, arabské a latinské kultúrne vplyvy. Jej význam pomáha zasadiť prekladanie do širšieho kontextu, no konkrétne astrologické diela treba spájať s doloženými prekladateľmi a miestami.
Čo preklady priniesli európskej astrológii
Latinské preklady sprístupnili rozsiahlejšie súbory poznatkov než tie, ktoré boli dovtedy dostupné v západnej Európe. Čitatelia získavali učebnicové výklady, astronomické údaje aj metódy astrologického usudzovania.
Zvlášť vplyvné boli diela, ktoré spájali astrologické pravidlá s výkladom širších spoločenských a historických udalostí. Abú Mašarova práca rozvíjala napríklad uvažovanie o veľkých konjunkciách planét a ich význame pre dejiny.
Preklady zároveň podporili tvorbu latinskej odbornej slovnej zásoby. Keďže niektoré pojmy nemali ustálený ekvivalent, prekladatelia a čitatelia ich postupne začleňovali do učených textov.
Od preloženého rukopisu k európskemu učeniu
Preklad sám osebe ešte neznamenal, že text okamžite poznala celá Európa. Rukopisy sa museli ďalej opisovať, zhromažďovať a šíriť medzi učenými čitateľmi.
Práve opakované čítanie a prepisovanie umožnilo, aby sa preložené diela stali súčasťou širšieho latinského vzdelaneckého prostredia. Ich vplyv sa tak rozvíjal postupne, nie jedným rozhodujúcim okamihom.
Dejiny týchto prekladov preto nie sú jednoduchým príbehom o prenose „arabských“ vedomostí do Európy. Sú príbehom arabsky píšucich autorov, starších gréckych zdrojov, prekladateľov a čitateľov, ktorí poznatky ďalej spracúvali.
Ak sa odlíši pôvod diela od jazyka, cez ktorý sa šírilo, obraz stredovekej astrológie je presnejší. A keď sa k Toledu pridajú aj ďalšie miesta a siete, lepšie vynikne, ako pestrou cestou sa astrologické učenie dostalo do latinského sveta.
